Ak sa nápadne zmení chuť vody z vodovodného potrubia alebo skôr zo studne, je na mieste zbystriť a objednať si vlastný rozbor, alebo upozorniť firmu, ktorá vodu dodáva. Zmenená chuť a zápach vody signalizujú, že sa v nej vyskytujú látky či prebiehajú pochody, ktoré môžu mať vplyv na vaše zdravie.
Nezávadná voda by ideálne mala byť bez chuti a zápachu, pokiaľ nejde o vodu z mimoriadneho zdroja, ktorý v sebe rozpúšťa špecifické látky z podložia – vody minerálnej. Chuť vody najviac ovplyvňuje prítomnosť železa, vápnika, hydrogénuhličitanov a rôznych oxidov, ktoré sa v nej veľmi dobre rozpúšťajú.
Ako sa stanovuje zápach a chuť vody
Zápach sa stanovuje pomocou zmyslovej skúšky pri 20 °C a 60 °C. Vyjadruje sa slovne pomocou šesťmiestnej stupnice. Hodnotenie je subjektívne. V prípade väčšieho množstva organických zlúčenín možno hovoriť napríklad o pachu plesňovom či rašelinovom. Pri anorganických zlúčeninách sa pach vody pomenúva po jednotlivých zložkách.
Zmenená chuť sa určuje degustačnou skúškou, ktorú by malo vykonávať viac testujúcich, aby bol výsledok smerodajný. Má tiež 6 stupňov. Všetky laboratóriá sa danou normou riadiť nemusia, niektoré majú svoje vnútorné, rovnako spoľahlivé štandardy a operačné postupy.
Štipľavá chuť značí prítomnosť chlórových zlúčenín
Chlór sa pridáva do vody verejného vodovodu z dôvodu zaistenia jej mikrobiálnej nezávadnosti. Štipľavo nepríjemná chuť a charakteristický zápach, s ktorým sa môžeme stretnúť napríklad v bazéne – tak sa pozná zvýšené množstvo chlórových zlúčenín. Chlór obsahuje vo väčšej či menšej miere každá voda z verejného vodovú a možno ho nechať vyprchať jednoduchým odstatím.
Maximálna možná dávka chlóru v pitnej vode je stanovená svetovou zdravotníckou organizáciou. Ide o množstvo 0,3 mg/l voľného chlóru alebo 0,2 mg/l oxidu chloričitého. Používaniu chlóru sa dá vyhnúť dezinfekcii pomocou UV žiareniu, ktoré sa v západnej Európe používa ďaleko častejšie ako u nás a tiež ultrafiltráciou. Nadbytočný chlór sa odstraňuje pomocou filtrov s aktívnym uhlím.
Hnilobný zápach – veľké zdravotné riziko
Zápach pripomínajúci zahnívanie a tlenie býva spravidla spôsobený prítomnosťou baktérií. Medzi najčastejšie baktérie vo vode patria koliformné baktérie, ktoré bývajú k nájdeniu napr. v studniach a sú signálom fekálneho znečistenia vody. V mŕtvych kútoch potrubných systémov sa rady množia legionelly, ktoré spôsobujú pľúcne ťažkosti.
Baktérií sa môžete zbaviť vhodnou dezinfekciou vody. Niekedy postačí tzv. „šoková“ dezinfekcia Savom, niekedy je nutné pristúpiť k periodickému dávkovaniu. Poradí vám odborná firma.
Keď voda chutí po železe
Zvýšená koncentrácia železa sa nemusí hneď prejaviť hrdzavým zákalom, avšak na chuti ich spoznať.
Železo sa vo vode vyskytuje v dvoch oxidačných stavoch. Buď ako železnatý (Fe2+) alebo železitý (Fe3+) kationt. Najčastejšími zlúčeninami týchto iónov sú napr. hydroxid železnatý – Fe(OH)2, uhličitan železnatý – FeCO3 alebo oxid železitý – Fe2O< sub>3.
Nutno ďalej podotknúť, že železité povlaky a krusty v potrubí tvoria ideálne prostredie pre úchyt a rast baktérií.
Nadmerná koncentrácia železa, ale aj mangánu sa odstraňuje pomocou špeciálnych filtračných náplní, ktoré najskôr prevedú tieto kovy na nerozpustnú formu a následne ich mechanicky zachytia.
Za slanou chuťou stoja rozpustené chloridy
Slanú chuť spôsobuje zvýšená koncentrácia chloridových aniónov. Chloridy majú vplyv iba na chuť vody, žiadne ďalšie jej parametre neovplyvňujú. Odstraňujú sa spravidla reverznou osmózou. Tá zníži ich nadmerné množstvo na prijateľné spoločne s celým radom ďalších látok obsiahnutých vo vode.
Najčastejšie sa vyskytuje chlorid sodný – NaCl a chlorid draselný – KCl. Tie sa do vody dostávajú z podložia. Zdrojom chloridov sú aj splachy zo solených komunikácií. Tie sú jedným z najvýznamnejších zdrojov sekundárneho znečistenia. Medzná hodnota chloridov je stanovená na 100 mg/l, vyššie hodnoty síce nepredstavujú zdravotné riziko, ale na chuti sa už prejavia. Chloridy významne prispievajú ku korózii potrubných systémov.
Nasladlú chuť zase zapríčiňuje oxid uhličitý, ktorý má vo vode násobne vyššiu rozpustnú schopnosť ako kyslík. Vody s vyšším obsahom oxidu uhličitého často vyvierajú z lokálnych prameňov a sú označované ako kyselky. Naši predkovia ich vyhľadávali už od pradávna, pretože sa tiež vyznačovali ľahko perlivým charakterom. Vo vode sa oxid uhličitý spravidla nachádza vo forme takzvaného voľného oxidu uhličitého a vytvára hydratované molekuly kyseliny uhličitej H2CO3.
Čo robiť, ak vám voda nechutí?
Ak vám voda nechutí alebo máte aj len dojem, že sa jej chuť mierne zmenila, nešpekulujte a nechajte si urobiť rozbor vody. Cena rozboru vody sa pohybuje zhruba od 70 eur vyššie a vy počas krátkej doby budete mať istotu ohľadom kvality vody, ktorú konzumujete.
Až ak nejaký parameter v rozbore vyjde zle, kontaktujte odbornú firmu, ktorá sa zaoberá úpravou vody.
